NEODOSLANÉ LISTY

            Toto zamyslenie je ešte z doby, kedy písanie listov nebolo tak zriedkavé ako je dnes. Jeho autorom je kresťanský spisovateľ Gerhard Engelsberge:
            „Časom sa u mňa nazbieral fascikel s listami, ktoré som písal, ale neodoslal. Vďaka Bohu som ich neodoslal. Tak súdim, keď sa na ne dnes pozerám. Medzi nimi sú listy, ktoré boli určené rodine, pánovi dekanovi, biskupovi, klubu dôchodcov.
            Tie listy nie sú zabudnuté. Iba neboli odoslané. Zväčša boli napísané neskoro večer, kedy som sa utápal v sebaľútosti či sršal hnevom, kedy svet okolo mňa mi pripadal nepriateľský a ja som ho chcel urobiť lepším, dokonalejším.
            Som rád, že tie listy nezastihli svojho adresáta.“
            Dnes listy toľko nepíšeme. Ale zato ešte viac „zahorúca“ komunikujeme. Každý z nás istotne vyslovil alebo napísal slová, ktorým by sa dnes radšej vyhol.
            V tomto smere nám môžu byť usmernením slová toho istého spisovateľa: „Vždy, keď mám nutkanie ponáhľať sa do reči, som si zvykol dodržať vlastné pravidlo. Nechaj si čas, kým zdvihneš telefón alebo kým vhodíš list do schránky. To ťa zvyčajne ochráni pred kopou zbytočných črepín.“

(Viliam Judák, Svetlo všedného dňa, str. 158)